Extrémne neurčitý svet, extrémne neurčitá sloboda

Vládneme energiami, ktoré nám dokážu neskutočne slúžiť . Naše počínanie však pripomína traktoristu v kokpite Airbusu. Pritom skutočná povaha reality sa dá vyjadriť dvoma veršovanými vetami.

Dušička moja, matne si pamätám na náš rozhovor o tom, čo je vlastne realita, presnejšie čo realita nie je. Rád by som to rozviedol trošku viac.

No... miláčik, lepšie ako rozvádzať by azda bolo spájať.  

A zjednodušovať?

A zjednodušovať.

Samozrejme, cha, cha... Čo iné by som mohol čakať, ako tvoj pokyn storočia – zjednodušovať. Ja by som však rád prenikol do čo najmenších detailov, kvôli úplnému pochopeniu témy.

Ale, zlatko, kedy niečo pochopíš lepšie – keď to rozanalyzuješ, alebo keď to precítiš? Vieš ako pracuje poézia?

Ako?

Spája zdanlivo nespojiteľné, alebo nie bežne spájané. Básnik povie: Zápalka smútku chytá potichúčky, dávno nezáleží na mene, samota prišla bez dotyku kľučky, pripomína veci stratené...,  ty si okamžite pochopil, o čo ide, lebo si to precítil! No analytik by začal rozoberať kto, kedy, ako dotyčného sklamal a opustil, prečo mu je tak zle a psychicky ťažko, či mu je depresívne alebo len zľahka smutno, a či to vôbec je kvôli nej, pretože už azda ani nevie ako sa oná kráska volá... A ktohovie, či by sa analytik  vôbec dobral k presnému výsledku, a dokedy.

Áno. Ale rozoberať povahu reality poéziou? Realita je realita a poézia je poézia.

Mýliš sa, zlatinko. Realita je ešte poetickejšia a dokonca prekonáva poéziu vo všetkých smeroch.

Dobre teda. Dokážeš mi popísať skutočnú povahu reality jednou dvoma vetami? Tak, aby som ju aj precítil a pochopil?

Žiadny problém. Dokonca mi tam vychádza aj rým, aj keď jazykoví redaktori by sa tvárili nad ním nevrlo, lebo je takzvaný gramatický. Rýmuje sa mi rovnaký slovný druh, čo je vraj menej hodnotné. No výpovedná a pocitová hodnota je absolútna: Žiadaj si čo chceš, všetko všetko dostaneš! Toto je povaha reality.

Ach... Tak toto mi znie ako z nejakej rozprávky. Nemôžem poprieť, že precítiť i pochopiť sa to dalo ľahko, no akosi to chce aj nejaké ďalšie vysvetlenie...

Nech sa páči : Akýkoľvek dosiahol si cieľ, vždy je to len druhý diel!...

Geniálne!... Precítil som presne, kam tým mieriš,... no neviem, či to niečo povie človeku, ktorý o tom nevie nič.

A čo ešte viac by to malo povedať, ako to hovorí? Akákoľvek prežívaná realita je vždy iba druhý diel, nič viac, nič menej! 

No fajn. Lenže ľudí určite bude hlavne zaujímať, čo je prvý diel!

Prvý diel je predsa skrytý vo vete žiadaj si, čo chceš! Povedané bežným jazykom prózy, všetko, čo prežívame v realite, prišlo ako druhý diel naších predstáv, túžob, žiadostí a emócií, teda všetkého, čo prežívame v mentálnej sfére! Najprv sme si želali a predstavovali, to je prvý diel, potom sa to objaví v realite a v prežití skutočnosti, to je druhý diel. Hádam ani nemusím hovoriť o tom, aký je teda podstatný ten prvý diel! Aké je nevyhnutné vedieť, ako si správne želať.

Úchvatné! Neskutočné je pomyslenie, že všetko, čo zažívame, a všetci!, je vlastne iba druhým dielom toho, čo sme si najprv predstavovali. Čo sme si predstavovali, že chceme...

...a aj čo sme si predstavovali, že nechceme, samozrejme. Rozhodujúce je slovo predstavovali.Pre vesmír a nekonečné pole potenciality pojem predstavovať si je totožný s pojmom žiadať si. A keď žiadaš, dostaneš.

Áno, viem, viem... Pre mňa je však fascinujúca predstava, že všetci zažívame niečo, čo sme už najprv mali ako prvý diel iba v naších hlavách! Že každý, koho stretneš, žije práve svoj druhý diel predchádzajúceho mentálneho prežívania!

A pritom pokojne môže mať práve v hlave prvý diel niečoho ďalšieho, čo bude nasledovať neskôr... 

Pripadá mi úžasné, že vesmír dokáže skĺbiť všetky tie žiadosti a želania tak, že druhé diely môžu prebiehať paralelne na tom istom mieste! Že si  naraz aj v hlavnej úlohe vlastnej drámy a zároveň si aj spoluhercom v drámach iných, štatistom vo väčšom kuse.

A druhý diel je pritom viditeľný vo všetkom, na čo len pozrieš v hmotnej realite. Všetko, čo napríklad vidíš vo svojom byte, bolo najprv v hlave nejakého tvorcu, každý kus nábytku, riadu, oblečenia... Neexistuje nič hmotné, čo by nebolo druhým dielom. Rovnako, popozeraj sa po meste, každý kus betónu, každé sklo, každý nápis... všetko sa najprv niekde mentálne zrodilo, v nejakej hlave, v nejakej predstave, potom to prišlo do reality.

A čo príroda, zem, kvety, zvieratá.. a napokon i samotný človek?

Máš vari nejaké pochybnosti, že to všetko vzniklo najprv v predstave stvoriteľa?

Ani nie. Vlastne vzhĺadom na to, čo sme povedali, je to absolútne jasné, ako zákon. Zhrnuté tým najjednoduchším spôsobom – pravda o realite je taká, že jej prvý diel sa odohráva v hlave, druhý diel sa odohráva v hmote.

Počkaj,... Musím ťa trochu poopraviť. Aj druhý diel sa odohráva v hlave. Symbolicky povedané...

Prosím?

Jednoduché. Keby neexistovala „hlava“ toho, kto vníma, keby neexistovali jeho zmysly, keby neexistoval samotný vnímateľ, neexistovala by ani žiadna realita!!! V skutočnosti sa vlastne vždy uplatňuje iba zákon spätného pôsobenia – všetko sa vracia naspäť k svojmu autorovi! Všetko, čo vyšleš zo svojej hlavy, sa napokon skôr či neskôr vráti opäť do tvojej hlavy! Príde to ako vnem, zážitok, materializácia, dokonca v zložitejších prípadoch ako karma! Je to však práve mentálna sféra človeka, ktorá danú vec alebo zážitok vníma, hodnotí a interpretuje. To má za dôsledok ďalší smer a podfarbenie jeho úvah, jeho predstáv a žiadostí, tedá aj ďalší jeho život. Zvyčajne dobré sa zlepšuje, zlé sa ešte viac zhoršuje, samozrejme ak človek nevstúpi do toho vedome a aktívne, a nezačne si konečne sám riadiť vlastnú realitu.

Podľa toho, čo hovoríš, povaha reality je iba v hlavách, vychádza odtiaľ a zasa sa tam vracia. Mňa by však celkom zaujímalo, aká je skutočná povaha reality, takpovediac mimo hláv, proste „tam vonku“. Čo je vlastne tam, mimo nás?

Budeš sa veľmi diviť, ale – nič.

Nič??? Ako to, že nič? Niečo tam predsa musí byť!

Presnejšie povedané, nie je tam nič, čo by si očakával v zmysle hmoty a tvaru. Je tam iba energia. Čistá energia, ktorá síce nemá tvar, ale má informáciu. Keď sa informácia vyslaná z tvojej hlavy stretne na základe rovnorodosti s rovnakou informáciou energie v poli nekonečnej potenciality, znásobí sa a obohatí o to, čo ty vnímaš ako materializáciu, ako zhmotnenie a uskutočnenie tvojej predstavy. 

Celkom rozumiem, no mohla by si to vysvetliť trošku jednoduchšie?

Zdá sa ti realitou film, ktorý vidíš v kine alebo v televízii?

Ani nie.

Ale iba preto, lebo vieš, že sedíš v kinosále alebo pred obrazovkou. Ak je však film dobrý a vtiahne ťa do svojho deja a emócií, prežívaš ho spolu s hrdinami vo svojej hlave. Si schopný dokonca s nimi plakať, hnevať sa a samozrejme aj milovať. Prežívaš realitu, akokoľvek virtuálnu, ale v tom momente reálnu. Ale čo je v skutočnosti objektívne za touto realitou?

Čo?

Nič. Iba rôzne, v tomto prípade fyzikálne energie. To, čo vidíš, sú blikajúce diódy obrazovky, či svetlo odrazené z plátna, na ktoré sa premieta. Aby svetielka vytvárali obraz, a dokonca dojem, musela byť energia sofistikovane zakonzervovaná na filmové políčka alebo do digitálneho kódu na cedéčko. Nie je tam žiadny reálny John, ktorý ľúbi Mary, dokonca žiadny reálny herec, ktorý ho stvárnil pred kamerami, žiaden Texas či Nevada, žiadna pištoľ, ani žiadne LSD. No zároveň je tam zo všetkého niečo, nejaká informácia a nejaká energia, ktorá túto informáciu nesie. Až v tvojej hlave sa súbor týchto energií a informácií opäť spojí do takzvanej reality, ktorú si schopný opäť prežiť ako skutočnosť. Znovu budeš milovať, znovu sa budeš báť a znovu sa nas...rdíš a rozčúliš! Proste si vtiahnutýdo reality, ktorá vôbec nie je.

Áno. Stačí sa pozrieť na hokejových fanúšikov pred televízorom, ako prežívajú niečo, čo tam vôbec reálne nie je!

Presne tak. A presne takto je to aj v tom, čo ty nazývaš realitou, alebo reálnym životom.Dobre teraz počúvaj: Tam vonku, ako ty hovoríš, tam mimo teba a mimo hocijakého iného človeka, nie je nič okrem energií nesúcich rôzne informácie. Táto realita energií a informácií je dokonale neutrálna. Dokonale objektívna a dokonale – dokonalá. Je tak dokonalá, že dokáže vytvoriť hocakú kulisu, hocakú situáciu, hocakú materializáciu, proste akýkoľvek materiálny druhý diel toho, čo vzíde z mysle a mentálnej sféry ktoréhokoľvek človeka. Nie je ani dobrá ani zlá, rovnako ako nemôže byť ani dobrá ani zlá televízna obrazovka, kým na nej nie je vyladený žiaden program. No môže byť tou najhoršou, rovnako ako môže byť rajskou blaženosťou. Presne podľa želania alebo ne-želania človeka. Ale svoju podobu a tvar dostáva až vo vneme človeka. Až v jeho mysli, v jeho mentálnej sfére, v jeho – hlave.

Takže tam vonku nie je žiaden tvar, žiadna forma, ako hovoríš, hej? Nie je tam ani chodník, ktorým každý deň chodím, nie je tam ani cesta, ani domy... dokonca ani stromy... nič, nič... Šaty na mne v skutočností neexistujú, to si iba namýšľam... Trošku silné kafé, nemyslíš? Podľa teba je naozaj všetko virtuálne?

Chcel si počuť pravdu o pravej povahe reality. Jej základný zákon znie, že bez prítomnosti vnímateľa neexistuje žiaden tvar ani forma. Sú tam len energie. Hra energií. Forma a tvar vzniká až v mysli a vneme človeka. Je to ťažké si predstaviť, keďže vo svojej predstave budeš vždy figurovať ako vnímateľ. Niektoré energie sú naprogramované ako stále alebo trváce, a potom sa javia človeku ako pevné - dom,či cesta... No je to len informácia príslušnej energie, ktorú iná uvedomelá energia – nazývaná človek – vníma v konečnom dôsledku ako dom či cestu. Sú energie veľmi poslušné a krotké, a tiež energie dokonale vratké a neskrotné... 

Čo je potom samotný človek?

Z tohto pohľadu je človek dokonalý krotiteľ energií. Už aj to najmenšie dieťa sa postupne naučí ovládnuť a skrotiť aj zložité informácie energií, najprv za výdatnej pomoci rodičov, no neskôr s asistencoiu ich výdatných obmedzení sa priraďuje k nič netušiacemu davu a učí sa prijímať svoj naslepo vytváraný druhý diel ako objektívnu nevyhnutnosť. A žiaľ, väčšinou to tak ostane na celý život. Prestane veriť na zázraky, ktoré sú vzľadom na to, čo sme si povedali, iba absolútne skrátenou medzerou medzi prvým a druhým dielom! 

Úchvatné!...

To, aké sú energie ľahko a hravo ovládateľné, si môžeme uvedomiť po hociktorom bežnom sne. Vo sne sa energia medzi prvým a druhým dielom výrazne kráti. Od nápadu po realizáciu uplynie veľmi krátka doba. Záchvev strachu... a už nás naháňa niečo hrôzostrašné! Pocit odporu či hrdinstva... a hrôzoštrašná potvora je fuč! Len ľahunký nápad... a už je zhmotnený, a už sme kdesi inde, a už robíme niečo iné a sme s inými jedincami! Realita vo sne sa okamžite a na želanie prispôsobuje. Jej bizardnosť je spôsobená tým, že ju nemajú pod kontrolou aktívne zložky rozumu, čo sa však po výdatnom tréningu dá celkom naučiť. Dovtedy však sny budú hlavne eliminovať zablokované emócie, alebo ich duša použije na varovanie pred niečim. Alebo sa psychika iba jednoducho hrá, tvorí a relaxuje...

Prečo je potom ovládanie reality v bdelom stave také ťažkopádne?

V bdelom stave je každá inkarnovaná duša, čiže každý človek výrazne pripútaný k energii ktorú nazýva pojmom hmota a tak ju aj vníma. Hmota je však len rôzne modifikovaná látka energie, ktorú nazývame planéta Zem. Všetko, všetulinko všetko hmotné, čo si len dokážeš predstaviť, pochádza zo Zeme a nemôže mať žiadny iný hmotný pôvod. Ty sám, presnejšie tvoje telo je zo Zeme a mechanizmus a fyziológia tvojich zmyslov má pozemský pôvod. Teoreticky však neexistuje žiaden dôvod, prečo by aj energia Zeme nemohla byť  mentálne ovládaná okamžite a takpovediac na želanie. Boli časy, keď to pre človeka nebol žiaden problém a možno zasa prídu. Nie je ani problém naučiť sa to, len si to treba uvedomiť a dosiahnúť vyšší stupeň viery, ktorá je v prvom rade zodpovedná za rýchlosť realizácie...

Ak je teda tak ľahko všetko možné – prvý diel, potom druhý diel... a hotovo!, v tejto súvislosti by som si s tebou opäť pohovoril o slobode, čo povieš?...

Aj ja by som si s tebou rada o nej pohovorila... No je tu jeden problém...

Nehovor. Problém?  A veľký?

Dosť podstatný. Väčšina našich dialógov sa totiž odohráva v rozumovej rovine, jednoducho už len preto, lebo nás tam drží reč, jazyk. No pre úplné pochopenie slobody je rozum absolútne nepoužiteľný!

Aj tak. Skúsil by som to...

Dobre. Uvidíme, či nenarazíme hneď na začiatku. Ako by si napríklad prijal dve protirečivé tvrdenia, obidve pravdivé? Po prvé - ak chceš viac slobody, musíš si uvedomovať každé svoje konanie, predovšetkým to neslobodné. Po druhé – ak chceš viac slobody, musíš sa sústrediť predovšetkým na oblasti, kde cítiš slobodu! A aby sme to ešte zaklincovali – nič nemusíš! 

Uf!...

A ďalšie protirečenia... Takmer nikto, žiaden človek nie je slobodný. Zároveň – každý má maximum slobody, aké si dokázal v danom momente vytvoriť. Chápeš?

Snažím sa...

Nesnaž sa, iba precíť... Žijeme na planéte slobodnej vôle. Zároveň, akoby sa všetko okolo nás doslova spriahlo proti našej slobode... Nezdá sa ti?

Niekedy... niekedy áno, niekedy nie...

Tak to si na tom ešte relatívne dobre. Sú ľudia, ktorí majú nepretržitý pocit neslobody. A sú aj takí ľudia, ktorí ani netušia, že existuje niečo ako sloboda. Proste im nechýba.

Ako ťa tak počúvam, začínam mať pocit, že vlastne nerozumiem, o akej slobode to hovoríš. Si si istá, že myslíme obaja na to isté?

Áno, zlatko. Hovoríme o tej slobode, ktorú by si každý želal. O slobode konať, ako sa nám zapáči. O slobode konať HNEĎ, ako sa nám to zapáči, alebo kedykoľvek... Keď sa nám chce. 

Teda – sloboda konania. Áno. Je vôbec možná?

Áno. Nie je to dokonca ani ťažké. Stačilo by iba robiť to, čo som povedala – to, čo sa nám chce a vtedy, kedy sa nám chce.

Ibaže... to nejde.

Máš pravdu, nejde to. A dôvod je veľmi jednoduchý. Slobode konania musí predchádzať sloboda myslenia! Konanie je totiž záležitosťou hmoty. Prebieha v konkrétnom čase a konkrétnom priestore, je teda hmotnou manifestáciou myšlienkovej energie. A ak sa niečo má prejaviť v hmotnej rovine, musí to najskôr vzniknúť v mentálnej rovine.

Rozumiem. Sloboda sa teda musí zrodiť najskôr – v hlave!

Áno. Zjednodušene povedané, aby človek mohol slobodne konať, musí slobodne myslieť. A toto „musí“ je jediné musí, ktoré existuje! Jediný prípad, kedy človek „musí, aby mohol“! Rozumieš, miláčik? Je dôležité toto pochopiť. Existuje dokonca univerzálny zákon: JEDINÉ HRANICE SLOBODY SÚ TIE, KTORÉ SI ČLOVEK STANOVÍ SÁM. V slobode neexistujú iné hranice.

Pekne sa to počúva. No po prvý raz od začiatku našich dialógov mám pocit, že ti nie celkom verím, prepáč mi to. Nehovoríš mi náhodou iba to, čo by som chcel počuť?

CHe, che, náhodou ti hovorím to, čo by si chcel počuť. Ibaže zároveň je to aj neotrasiteľná pravda.

Dobre. A čo hovoríš na to, čo o slobode tvrdia filozofi: „Sloboda je poznaná nevyhnutnosť.“ ? Ak mám zamknuté dvere, ale odomknuté okno, je jasné, že von pôjdem oknom a nebudem zbytočne trieskať do neoblomných dverí!

Bla, bla, bla... Príklad rovnako úchvatný ako samotná poučka! Najmä ak si na trinástom poschodí!

Nesmej sa, miláčik. Takto sa to učili celé generácie.

Miláčik, ja sa nesmejem. Autor tejto poučky urobil pre ľudstvo viac zla ako Hitler a Stalin dohromady. Neexistuje žiadna nevyhnutnosť. Iba tá, ktorú si človek vymyslí sám.

Ako to?! A čo nevyhnutnosť jesť, nevyhnutnosť spať?...

Hej? Si si istý? Ty jedávaš, alebo spíš na príkaz? Čo sa stane, ak by si sa nenajedol, alebo nevyspal? Nespravíš to dnes, a čo? Ak sa rozhodneš, nespravíš to ani zajtra, a čo?

Napokon to predsa len raz musím urobiť. To je tá nevyhnutnosť.

Ak sa tak rozhodneš. No hoci ti to možno znie absurdne, môžeš sa rozhodnúť, že sa nenaješ ani pozajtra, ba dokonca, že už nebudeš jesť vôbec. Uznávaš, že môžeš urobiť aj takéto, síce veľmi nerozumné, no predsa len slobodné rozhodnutie? 

Rozhodnutie urobiť môžem. Ale asi by ma to napokon zabilo.

To nepopieram. Nehovoríme o rozumnosti, hovoríme iba o možnostiach slobody. Koniec koncov, a žiaľ, existujú mnohé, na pohľad bežné a rozumné rozhodnutia, ktoré môžu viesť k smrti. So skutočnou slobodou však majú pramálo spoločného. Napríklad rozhodnutie stať sa otrokom.

Prosím ťa, zlatko, veď sme v dvadsiatom prvom storočí! O akom otroctve to hovoríš?

Napríklad o práci za mzdu. V takejto práci niečo vymyslíš alebo vyrobíš, no zisk zhrabne niekto iný. Ty berieš iba symbolickú, vopred dohodnutú čiastku. Z delenia zisku si jednoducho vylúčený. Samozrejme, prípadná strata sa ťa dotkne rôznymi sankciami. Prečo vlastne ty nepracuješ za mzdu?

Ešteže čo! Dokážem si predsa zarobiť aj sám a iným spôsobom.

Chvalabohu. No predstav si tú armádu zamestnaných, ktorí v určitú hodinu presne vstanú, napochodujú do práce a produkujú a produkujú... A ešte sú aj šťastní, že majú robotu. Samozrejme, veď MUSIA živiť rodinu! Zároveň väčšou časťou platu živia aj štátny aparát, ktorý nad nimi drží otrokársku palicu. Z toho, čo im zostane, nenásytný aparát si vezme ešte ďalších dvadsať percent pri každom nákupe! Nie je to náhodou priveľa? Ak by to bolo priveľa pre slobodného človeka, nedopustil by to. No otrok to musí strpieť. 

Nemám slov...

Ani netreba. Mám hovoriť aj o ďalších druhoch sociálneho otroctva? O zákonodarstve, ktoré je už tak rozkošatené, že samotní otrokári už nevedia, čo vymysleli, preto existujú ich odborní drábi – sudcovia? O naozajstných sociálnych pascách typu falošného tvrdenia „musíme sa mať zle, aby sme sa mali dobre“? Takúto hlúposť mohol vymyslieť iba niekto, kto napriek svojej vzdelanosti nepozná ani základné univerzálne zákony, prinajmenšom zákon o narastaní toho, na čo sústredíme pozornosť! A nezvratný fakt, že žijeme teraz, žiadne zajtra reálne nie je, a teda sa musíme postarať o DNEŠNÉ šťastie a dnešnú slobodu! Chlieb náš každodenný daj nám – kedy??? Alebo onen politik myslel v skutočnosti „musíte sa mať zle, aby sme sa my mali dobre“? Alebo je jeho vzdelanosť až tak úžasne neefektívna?

Stačí, miláčik... Vráťme sa radšej k slobode. 

Áno, zlatko. Ibaže sloboda a nesloboda sú dve strany tej istej mince. A naozaj platí, že hranice svojej slobody si každý určuje sám. A teda aj hranice neslobody. 

A čo tie vonkajšie obmedzenia?

Aké? Žiadne neexistujú! Celý „vonkajšok“ je iba premietnutím a zhmotnením vnútra. Ako hore, tak i dole, ako vnútri, tak i vonku. 

Rozober to, prosím ťa, podrobnejšie.

Nech sa páči. Každý má toľko slobody, koľko si jej udelí. Inými slovami, do takej miery a do takej výšky, koľko z nej stačí pochopiť. Je jasné, že nie každý má takú karmu, aby mu jeho vedomie priblížilo hodnotu a absolútnu výšku slobody. Sú ľudia, ktorí sú takpovediac dobrovoľne neslobodní, čiže doslova slobodne neslobodní. Sú však aj ľudia, ktorí prahnú po slobode, ale nevedia, ako na to. A čím viac o ňu bojujú, tým viac a zásadnejšie pociťujú jej obmedzenia.

A ako na to?

Predovšetkým sa treba zbaviť pocitu obete. Obete tých druhých. Ak sa totiž niekto cíti obeťou, nejaký páchateľ sa vždy nájde. Je to zákonité a priťahuje sa to ako dva magnety. Ibaže, ako by bolo možné cítiť sa obeťou, ak by človek vedel, že všetko si v živote spôsobuje sám a priťahuje svojimi myšlienkami a emóciami? Všetko je v jeho rukách.

No predsa len – vonkajšie obmedzenia, ako vláda, rodina, rôzne systémy... ba dokonca ani len počasie... si jednoducho nemôže vybrať.

Môže si však slobodne vybrať postoj k týmto takzvaným faktom. Napríklad počasie – vždy je krásne, ak je krásna aj tvoja vnútorná nálada. Vplyvy politiky a zaužívaných názorov sa dajú eliminovať až na absolútnu nulu, ak im nedožičíš potrebnú dávku pozornosti. Čomu nevenuješ pozornosť, to napokon z tvojho života úplne vymizne. A naopak. Predstav si, že je možné žiť absolútne bez politiky a jej virtuálneho sveta! Veď čo ti budem hovoriť, o takzvanej ekonomickej kríze si sa s údivom dozvedel iba mimochodom, nevpustil si ju do svojho života, a tak nemala na tebe žiadny dopad!

To je pravda.

Vyhýbaj sa debatám o negatívnych veciach. A ak už akože musíš, buď pri tom bez negatívnych emócií; jedinú emóciu, ktorú si vždy môžeš dožičiť, je radosť z toho, že si nad! Dopraj si tú slobodu.

Krásne hovoríš, dopraj si tú slobodu, mhm... No občas sa do života dostanú ľudia, ktorí ho vedia veľmi znepríjemniť a „zneslobodniť“!

Ak si myslíš, že si si slobodne vybral inú realitu a aj napriek tomu je v tvojom živote niekto konkrétny, kto ti obmedzuje slobodu, nehnevaj sa, no je to opäť tvoje vlastné maslo na hlave. Každý človek, ktorý sa voči tebe prejavuje priamo alebo nepriamo negatívne, je iba chodiaca a stelesnená nejaká tvoja vlastnosť, o ktorej možno aj vieš a možno ani nie. Platí zákon príťažlivosti, dostať sa priamo a osobne k tebe môže iba nejaká tvoja rovnorodosť. Porozmýšľaj. Ak ti niekto citeľne obmedzuje slobodu, pouvažuj v ktorej oblasti života si si ju ešte sám neudelil. Iná možnosť totiž neexistuje. Ak by si bol v danej oblasti úplne slobodný, nebolo by možné, aby sa objavilo nejaké zhmotnenie neslobody vonku!

Úžasné!

Ak ťa teda niečo alebo niekto obmedzuje, je to vždy iba tam, kde si si ešte sám nedožičil slobodu. Iba ty môžeš rozhodnúť. 

Predsa len, ešte niečo. Aj pre slobodu musia existovať nejaké hranice. Teraz hovorím o morálke, o prestúpení určitých tabu, o zneužití slobody...

Zlatko, skutočná sloboda sa nedá zneužiť. Môžeš hovoriť iba o zneužití moci, no to už je iná platforma. Predpokladám, že si chcel spomenúť niečo, čo by sa dalo nazvať nadužívaním, predávkovaním slobody...

Áno, to je presné.

V tomto prípade však použiť výrazy morálka a tabu nie je celkom presné. Žiadne tabu a žiadna morálka, to sloboda nepozná, lebo je to ľudský výmysel. Morálku a tabu – a s nimi i zákony -  tvoria iba ľudia pre ochranu svojho pohodlia, a s nimi i celé armády vykonávateľov. A teda na druhej strane i armády vinníkov, to je zákon rovnováhy. Ešte ťa nenapadlo, že namiesto volania po zrušení imunity istej spoločenskej vrstvy by bolo vhodnejšie volať o zavedenie imunity pre všetkých? Predstav si spoločnosť, v ktorej by neexistovali zákony a ich exekutíva! Vieš si to predstaviť ?

Pravdupovediac neviem. Zdá sa mi to absolútna utópia.

Napriek tomu ľudstvo nemôže smerovať vývojom inde, iba sem. Ani najprísnejšie zákony a tresty neznížia kriminalitu. Tá je totiž práve zhmotnením neslobody. A neschopnosť zbaviť sa neslobody je karma. Kriminálnik je karmicky chorý človek a potrebuje inú starostlivosť. Momentálne má tento svet úplne opačné názory, no nebude to naveky. Bez slobody nie je radosť a aj láska je deformovaná na rôzne neplnohodnotné deriváty. No slobodný človek s radosťou a láskou v srdci nebude ubližovať!!! Neubližovať, to je jediné tabu a jediné slovo morálky. No nie je to žiadne obmedzenie slobody. Je to – výsada slobody.